skua

Volám sa Malala. Krásny príbeh o naozaj neobyčajnom dievčati.Nechce sa mi veriť, že mi tento poklad ležal nedotknutý na poličke tak dlho.

Pre koho je kniha? 
Pre každého, kto ju nečítal. 
Pre lenivcov, ktorým sa nechce chodiť do školy, a už v nedeľu večer sa tešia na piatok poobede. 
A pre ľudí s predsudkami. 

Čo sa z knihy dozvieme?
V prvom rade, kto je Malala (ak to ešte neviete). Dozviete sa, že Pakistan je nádherná krajina, avšak ubíjaná rokmi nepretržitých bojov. Alebo, že keď sa chce, tak sa dá naozaj všetko. A odhodlanie a pevná viera vo vaše ciele sú nesmierne dôležité. 
A okrem iného (pre tých, ktorá nevedia) že ten "hrôzostrašný islam" nie je až také bububu ako hovoria večer v správach, alebo ako povedala tetka susedka. 

Čo by ste si zo sebou zobrali v prípade katastrofy. Alebo na opustený ostrov?
Koľkých napadol práve mobil? A koľkých učebnica? Tipnite si, čo by si zobrala ona.


Kto je teda Malala? 
Malala je človek hodný obdivu. Nebála sa prehovoriť, keď väčšina ľudí držala jazyk za zubami. Nebála sa hovoriť ďalej, ani po tom, ako ju takmer zabil Taliban.

Dievča z Pakistanu, ktoré milovalo svoju krajinu a ešte viac svoje učebnice. Malala si veľmi dobre uvedomovala, akú cenu má vzdelanie. Často poskytovala rozhovori pre média, kde vystopovala ako veľká zástankyňa práv dievčat na vzdelanie. Dokonca písala blog pre BBC, kde okrem iného opisovala, ako sa žije pod vládou Talibanu. Ako sa v noci, po tom ako všetci zaspali, vykrádala skontrolovať, či sú všetky brány pozamykané.


Kniha je nielen o nej, ale aj o jej otcovi, ktorého veľkým snom bolo mať vlastnú školu. V ceste mu okrem obrovskej chudoby stálo množstvo prekážok, najväčšou z nich,strašnej chudoby okrem bol Taliban.
Ak nezatvorí dievčenskú časť školy, hrozila mu smrť. On sa nedal len tak ľahko zastrašiť, a často na verejnosti rečnil proti Talibanu, a kritizoval pakistanskú vládu, ktorá sa jeho vyčíňaniu len nečinne prizerala. Okrem toho dovolil mnohým chudobným deťom, aby do jeho školy chodili zadarmo.

Samozrejme Taliban sa len tak neprizeral, ako Malala aj so svojím otcom ničia ich plány a ďalej propagujú vzdelávanie dievčat. V roku 2012 dodávku, v ktorej sedela, aj so svojimi spolužiačkami niekto zastavil. Do vnútra nastúpili muži, s otázkou, ktorá je Malala. padlo niekoľko výstrelov.
Aj keď musela bojovať o vlastný život, a na úkor straty svojej milovanej vlasti, Malala sa nevzdala a ďalej pokračovala v podpore vzdelávania dievčat na celom svete.

Tak som sa tam konečne vybrala. Nabalená len naľahko, len na 4 dni!!! Veď za 4 dni tam nič nestihnem, nič si poriadne nevychutnám. To boli moje obavy pred cestou.
Letela som z Girony, do maličkého letiska Beauvais a odtiaľ ešte nekonečná cesta do mesta.


Všetci len zdržovali. Nekonečné kontroly na letisku, rady na autobus, pomalý šofér. Ja už predsa chcem byť tam. Ideálne pri Eifellovke. A keď som ju po zdanlivo nekonečných kilometroch uvidela prvý krát, srdce mi podskočilo od nadšenia. Ale len zdiaľky. Čakala ma teda ešte cesta na hotel. Opäť raz nekonečná. V preplnenom metre.
Hotel (respektíve hostel) som mala nádherný (za tú cenu!). Z izby na 8 poschodí som videla (skoro) celé mesto (Generator Paris - vrelo odporúčam).
Nad nami bola už len terasa, kde bol bar a každý večer párty, takže sa spalo/nespalo.

Paríž je drahý. Káva, pivo, jedlo. Alebo možno som len po Taliansku bola prekvapená, keď som mala za cappuccino zaplatiť 8 eur.

Paríž je špinavý. Ak sa náhodou ocitnete mimo hlavných turistických trás, narazíte na špinu, odpadky.

A na bezdomovcov. Feťákov. Všeliaké divné indivíduá, z ktorých ide strach.
Bezdomovci tu, to je kapitola sama o sebe. Áno, aj Praha je plná všelijakých ľudí, hlavne v noci na Václaváku, to je adrenalínový zážitok sám o sebe. Ale tu. To bolo iné kafé. Bolo mi ľúto všetkých tých detičiek, ktoré celé dni sedia s kelínkom v ruke a čakajú na pár drobných. Celé rodiny na deke s tabuľkou: "Family from Syria needs help" a podobne. Nič príjemné.

Tourist trap. Pasca na turistov. Tí, kto ste tam boli, ste sa s nimi možno stretli. Gang ľudí s podpisovým hárkom, ktorí na vás číhajú pri každej atrakcii. Keď som dorazila k Eiffelovke, na chvíľu som si sadla do parku, lebo po nabehaných 25 kilometroch som sa už nevládala ani pohnúť. A prišli tam za mnou snáť desiati. V priebehu 5 minút. Bonžur, do ju spík ingliš? Toto je organizácia na podporu bla bla. Neverte im! Budú od vás chcieť podpis. A potom samozrejme peniaze. Nič na tom nie je pravda, žiadna taká organizácia neexistuje. Títo ľudia sa zameriavajú na turistov, čo je samo o sebe podozrivé, prečo nepýtajú domácich? Najlepšie ako sa im vyhnete, je že ich úplne odignorujete.
Ak sa okolo vás zbehnú viacerí, môže sa veľmi ľahko stať, že vás dokonca aj okradnú.







 
Latinská štvrť a Hemingwayov Paríž. V Paríži niekoľko rokov žil a tak sa na Paríž viaže značná časť jeho tvorby. Bol to taký kaviarenský povaľač, a niekedy si namiesto poriadneho obeda dal radšej pohár vína. V jednom z jeho najobľúbenejších Cafe de Flore, môžete prí kúsku šťastia popíjať dokonalé cappuccino aj vedľa takého Karla Lagerfelda! 

takisto jedna z Hemingwayových obľúbených

Umelci, umelci všade. Pouliční umelci tu majú oveľa väčší potenciál a talent, ako polovica tých, čo sa chodí predvádzať do telky v istej TV šou, ktorá je každý rok (alebo viac krát za rok?) na jedno kopyto. Luxemburské záhrady. Všetci maľujú, čítajú, pijú víno. Taká parížska sobota.
Metro. Mix kultúr. Zbožňujem parížske metro, lebo vždy tam bolo na čo pozerať. Skupina mladých ľudí čo v preplnenom vozni hrala lepšie, ako niekde na oficiálnom koncerte. Starší černoch, ktorý keď začal spievať, polka vlaku zostala len z otvorenými ústami. Starší pán, ktorý len tak vybral knihu a začal recitovať básne na celý vozeň. Uvoľnenosť, spontánnosť, otvorenosť. A to je len zlomok toho, čo za cestu metrom môžete zažiť. Neviem či sú u nás ľudia len hanbliví, ale málokedy sa stane, že natrafíte na niekoho, kto vás svojím prejavom takto osloví. Len tak na ulici. 
Mladí Francúzi. To je kapitola sama o sebe. Okrem toho, ženy sú fakt krásne. Štíhle, elegantné, dokonale oblečené. A áno, cigareta ženám nepristane, ale ony ešte aj fajčia s noblesou. 
Starí Francúzi. S baretmi a paličkami. S knihami.

A najviac! Kníhkupectvo Shakespeare and Company. Anglické kníhkupectvo, ktoré založil Goerge Witman v roku 1951! Len kúsok od Notre Dame. Kúsok raja na zemi. Knihy až po strop. Neskutočná atmosféra. 
Bola som tam každý deň. A dokonca aj na čajovom večierku! 

Kníhkupectvo bolo kedysi dušou bohémskeho Paríža. Častými hosťmi boli napríklad spisovatelia Beat Generation, Allen Ginsberg, Georgy Corso či William S. Burroughs a ďalší ako Henry Miller, Richard Wright, Langston Hughes, Lawrence Durrell. 


No a samozrejme to, prečo je Paríž Parížom - všetky tie kaviarne a kaviarničky. Ahh ♥



A aby som nezabudla, nesklamalo ma ani Centre Pompidou (na rozdiel od preplneného Louvru), kde bola zrovna výstava Beat Generation. A áno, aj s originálnym zvitkom On The Road! 









 

Myslím, že teplé letné dni sú už nadobro minulosťou. 
Môj pôvodný plán na tento víkend bol len tak sa váľať na pláži, čítať knihu a pred zimou ešte chytiť nejaký ten bronz. Rýchlo som si to musela premyslieť. V sobotu ráno ma nezobudili teplé slnečné lúče, ale zimnica a búrka! Poobede sa síce vyčasilo, ako tak, ale španielske vetry nespia. Slávna La tramontana usilovne dula celý deň. 
Zmohla som ísť aspoň na bike, a v tom vetre som tak ochorela, že dnešnú nedeľu trávim pod perinou, aj keď vonku svieti slniečko. Ešteže to cez tie zatiahnuté závesy nevidím. 
Ale aspoň mám konečne čas prehrabať sa všetkými fotkami z leta. 

Ministory 

Škoda, že sme nemohli zostať dlhšie, ale večer nás čakala nejaká "very tipical" (ako všetko tu) dedinská párty. Keďže tá dedina bola uprostred ničoho, plán bol prespať v aute a ráno pokračovať v ceste. Tento plán nám prekazil veľmi podozrievavý starší pán.

Čo sa stalo? Len sme prišli do dediny, odparkovali sme na kraji cesty a čakali na kamošku, ktorá sa mala pridať. Medzitým sme vybrali jedlo, klasika chlieb a španielska šukna jamon iberico. V tom z domu pred nami vyliezol už spomínaný pán, a strašne na nás čumel. Boli s ním ešte dve ženy, ktoré medzitým nasadli do auta. Našťastie nei do toho nášho, ale do svojho :D Po 10 minútach čumenia to vyzeralo, že na nič zaujímave neprišiel a sadol do auta aj on. A potom zas vyliezol, s poznámkovým blokom, postavil sa rovno pred nás a začal si zapisovať poznávaciu značku nášho auta! Akože prečo? Auto je španielske, nerobili sme hluk, len sme čakali pred domom na kamarátku. Čiže okrem toho, že sme v ňom sedeli, sme nijak inak neboli nápadné :D
Chvíľu sme zostali ako paralyzované, od prekvapenia, čo za zjav je to pred nami. Potom mi cvaklo, otvorila som dvere a mojou plynulou (:D:D!!) španielčinou som mu vysvetlila, čo tam robíme. On že v pohode v pohode, že si len musí dávať pozor na autá, ktoré nepozná. Dve dievčatá v miniaute, ktoré jedia chlieb so šunkou a kakao (aj to sme mali, fakt!) sú hrozbou v dnešných časoch, očividne.










P.S. Nezabudnite sledovať blog, najbližšie pripravujem články z Ríma, Paríža a taktiež kade tade po Barcelone :)